Kto očakáva na tejto stránke moje cévéčko, toho musím sklamať. Nie je to materiál, ktorým by som sa uchádzal o nejaké lukratívne zamestnanie. Koniec koncov, som už vo veku, keď začínam premýšľať o tom, akým aktivitám sa budem venovať v dôchodku. Aj keď sa ešte na odpočinok nechystám. Čiže žiadne cévéčko. Je to iba také malé ohliadnutie človeka tesne po šesťdesiatke do svojej pracovnej minulosti o tom aká bola moja profesionálna dráha. Ak si myslíte, že vás to bude nudiť, tak rovno prejdite na ďalšiu stránku.
Vzdelanie
Vyštudoval som Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. To bolo ešte v čase, keď bola fakulta v centre mesta na Mýtnej a Vazovovej ulici. Dnes sa tá škola volá Fakulta elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity v Bratislave a sídli v Mlynskej doline. Študentské časy v Bratislave boli také skvelé, že som sa rozhodol, že už odtiaľto neodídem.
Prvé zamestnanie pre atómku
Po skončení školy som začal pracovať ako technik na výstavbe Atómových elektrární Mochovce. Tam sa začala moja profesionálna dráha. Mal som na starosti kontrolu kvality technologických zariadení dodávaných na stavbu. Nepracoval som priamo na stavbe. Náš tím sídlil v Bratislave a kontrolovali sme kvalitu dodávok priamo vo výrobných fabrikách po celom Česko-Slovensku. Táto práca ma naučila, aká je dôležitá precíznosť a dôslednosť v našom živote.
Pár mesiacov na úrade práce
Potom, ako sa pár rokov po nežnej revolúcii naše pracovisko z Bratislavy sťahovalo do Mochoviec, som dal v práci výpoveď. Nebol som ochotný nechať manželku a malého syna samých a dochádzať domov iba na víkendy. Radšej som šiel na úrad práce a pár mesiacov oddychoval. Neboli to zlé časy. Syn mal vtedy iba štyri roky a konečne som mal na neho veľa času. Zažili sme spolu vtedy veľa dobrodružstiev. Nuž ale z niečoho treba aj žiť a tak som sa začal hlásiť na konkurzy ponúkajúce voľné pracovné miesta. Jeden z nich som vyhral. Osud si vie s ľuďmi niekedy naozaj zaujímavo zahrať. Ja som vyhral konkurz na riaditeľa toho istého úradu práce, v ktorom som bol evidovaný ako nezamestnaný. Až neskôr sa moji podriadení priznali, že keď sa dozvedeli, že ja budem ich riaditeľ, nastal na úrade úplný poplach. Okamžite začali hľadať čo je uvedené v mojom spise. A keď jedna pracovníčka zistila, že mi do spisu zapísala napomenutie, lebo som „nespolupracoval s úradom práce“ tým, že som nenavštívil zamestnávateľa na ktorého mi ona napísala odporúčajúci lístok, skoro dostala infarkt.
Prvá riadiaca pozícia
Moja profesionálna dráha teda pokračovala na úrade práce. Nakoniec to s tou nešťastnou pracovníčkou dobre dopadlo. Veď si predsa iba robila svoju prácu a ten zlý som bol ja. Tri roky pôsobenia na čele úradu práce boli pre mňa veľmi dobrou skúsenosťou. Bol som na túto pozíciu veľmi poctivo teoreticky pripravený, ale chýbala mi prax. A tak som sa neostýchal pýtať svojich podriadených na veci, ktoré som nevedel. Tak isto som sa neostýchal sadnúť si niekedy na ich miesto a riešiť tvárou tvár jednotlivé problémy nezamestnaných. Bola to neoceniteľná skúsenosť, keď som počúval ich často smutné osudy a snažil sa im pomôcť. Neraz bolo treba komunikovať s agresívnymi mužmi, ktorí chceli na úrade rozbíjať nábytok alebo vytrhávať dvere zo zárubní. Vždy to však dopadlo dobre. Dokázal som ich upokojiť a nikdy nebolo treba volať políciu.
Vrchol profesionálnej kariéry
Vrchol svojej profesionálnej kariéry som dosiahol veľmi skoro a trval veľmi krátko. V roku 1994 padla vláda Vladimíra Mečiara a novým premiérom sa stal Jozef Moravčík. Nový minister práce a sociálnych vec Július Brocka mi ponúkol miesto vedúceho úradu ministerstva. Bola to pre mňa veľká výzva a tak som ponuku prijal. Moja kariéra vyššieho štátneho úradníka však trvala naozaj iba veľmi krátko. Kvôli hlúposti politikov SDĽ, ktorí vtedy boli vo vládnej koalícii boli vypísané predčasné voľby a do premiérskeho kresla sa vrátil Vladimír Mečiar. Do kresla ministerky práce a sociálnych vecí sa vrátila Oľga Keltošová a tá ma samozrejme nepotrebovala. Tak som sa od nej porúčal.
Zástupca starostu
Náhoda chcela, že tentoraz som sa nemusel hlásiť na úrade práce ako nezamestnaný. Počas výmeny vlády boli totiž komunálne voľby. Bol som opätovne zvolený za poslanca v Devínskej Novej Vsi a miestne zastupiteľstvo ma na návrh starostu Vladimíra Mráza zvolilo za jeho zástupcu. Starosta mi vyčlenil oblasti za ktoré som zodpovedný a tým som sa aj naozaj venoval a začala sa moja profesionálna dráha v komunálnej politike.
Prednosta úradu
Ani v tejto pozícii som nevydržal dlho. Tentoraz iba rok. Problém bol tentoraz celkom iný. Starostom sa vo voľbách v roku 1994 stal predchádzajúci prednosta miestneho úradu Vlado Mráz. Menovanie nového prednostu bolo v tom čase komplikovanejšie ako dnes. Nového prednostu volilo miestne zastupiteľstvo na návrh starostu. Vlado Mráz dal postupne tri návrhy na menovanie prednostu, ale ani jeden mu zastupiteľstvo neschválilo. Táto nepríjemná situácia, keď bol starostom a musel zároveň riadiť miestny úrad, trvala celý rok. Po roku mi navrhol, či by som prednostom úradu nechcel byť ja. Súhlasil som, tentoraz súhlasilo aj zastupiteľstvo a tak som sa stal prednostom miestneho úradu v Devínskej Novej Vsi. Namiesto mňa sa potom stal zástupcom starostu Vlado Baranovič.
Prehraté voľby
Prednostom úradu som bol takmer štyri roky. Odišiel som dobrovoľne po ďalších voľbách v roku 1998. Vtedy som totiž chcel vyviesť Vladovi Mrázovi presne to isté, čo on vyviedol predchádzajúcemu starostovi Mariánovi Jurčákovi v roku 1994. Kandidoval proti nemu ako jeho prednosta vo voľbách a voľby aj vyhral. Ja som sa pokúsil o to isté v roku 1998. Mne to nevyšlo. No a je logické, že existencia dvoch kohútov na jednom smetisku by nerobila dobrú krv a tak som sa funkcie prednostu miestneho úradu vzdal. S Vladom Mrázom sme však zostali priatelia a dnes sme dokonca susedia a hľadíme si jeden druhému priamo do okien.
Založenie DTV
Začal som sa venovať projektu, ktorý som spoločne s pracovníkom miestneho úradu Jaroslavom Zaťkom začal rozbiehať ešte ako prednosta. Založili sme Devínskonovoveskú televíziu, ktorá zo začiatku fungovala ako oddelenie miestneho úradu. Mimochodom, začali sme vysielať v tom istom roku ako televízia Markíza. Nová legislatíva však vyžadovala, že licenciu na televízne vysielanie môže dostať iba samostatný subjekt a nie miestny úrad. Preto mestská časť založila spoločnosť s ručením obmedzením s názvom Devínskonovoveská televízia. Ja som sa stal jej prvým konateľom a riaditeľom. Vytvoril som programovú štruktúru, podal žiadosť o udelenie licencie a po jej schválení sme začali vysielať. Moja profesionálna dráha teda pokračovala v mediálnej oblasti. V DTV som pôsobil až do roku 2002. Vtedy totiž nastal v mojej profesionálnej kariére dosť podstatný zlom.
Muž v domácnosti
V roku 2002 bola moja manželka vyslaná ako diplomatka do Kanady. Rozhodovali sme sa spoločne, či zostanem na Slovensku, alebo pôjdem s ňou. Rozhodnutie padlo veľmi rýchlo. Chceli sme, aby rodina zostala pokope a tak sme všetci traja aj so synom odcestovali do Kanady. Moja profesionálna dráha na Slovensku samozrejme skončila a zo mňa sa stal muž v domácnosti. Bola to ďalšia zaujímavá skúsenosť. Priznám sa, že s varením som nemal vôbec problém. Horšie to bolo s upratovaním. Hocijako som sa snažil, nikdy som nedokázal byt upratať tak, aby bol v manželkiných očiach naozaj uprataný. Štyri roky v Kanade boli ďalšou veľmi zaujímavou skúsenosťou pre muža, ktorý sa predtým v práci nezastavil a zrazu mal na seba veľmi veľa času. Snažil som sa to využiť aspoň pre zdokonalenie sa v angličtine.
Práca v poisťovníctve
Po návrate z Kanady to nebolo celkom jednoduché zohnať si prácu. Bol rok 2006, nezamestnanosť oveľa vyššia ako dnes, no a ja takmer päťdesiatnik. Nie div, že sa o mňa zamestnávatelia netrhali. Nakoniec som zakotvil v poisťovníctve a moja profesionálna dráha sa opäť radikálne zmenila. Začal som pracovať pre poisťovňu Wüstenrot ako finančný poradca. Znamenalo to, že som uzatváral poistné zmluvy s novými klientami a z každej som mal maličkú províziu. Z tejto pozície som sa počas niekoľkých rokov vypracoval až na post regionálneho riaditeľa. Hoci tá funkcia znie veľmi honosne, znamenala iba to, že som riadil tím niekoľkých finančných poradcov ale naďalej som musel aj ja sám uzatvárať nové poistné zmluvy, ak som sa chcel uživiť.
Ministerstvo dopravy
Z poisťovníctva som odišiel na konci roku 2011. Oslovil ma vtedajší vedúci úradu ministerstva dopravy Peter Mach, či by som mu nešiel robiť poradcu. Ponuku som prijal, ale profesionálna dráha vo vedení ministerstva mi očividne nebola súdená. Mesiac po mojom príchode na ministerstvo padla Radičovej vláda a po predčasných voľbách sa dostal k moci Smer. Figeľa na ministerstve nahradil Počiatek, ktorý ale tak isto ako kedysi Keltošová, nemal o moje služby záujem. Nuž a tak mi tentoraz prišlo celkom vhod, keď bola moja manželka opäť vyslaná do zahraničia. Tentoraz do Bruselu.
Opäť muž v domácnosti
Opäť som sa teda ujal už overenej funkcie muža v domácnosti. Rozdiel oproti Kanade bol iba v tom, že sme do Bruselu už išli iba dvaja bez syna. No a aj v tom, že domov na Slovensko sme chodili častejšie. Predsa len, z Bruselu je to o čosi bližšie ako z Ottawy. Voľný čas strávený v Bruseli som opäť využil na jazykové vzdelávanie. Okrem angličtiny som začal chodiť aj na francúzštinu a nemčinu. Ale nebol to veľmi dobrý nápad. Zostanem radšej už iba pri tej angličtine.
Návrat na ministerstvo dopravy
Po návrate z Bruselu na Slovensko som sa vrátil na svoje predošlé pôsobisko na Ministerstvo dopravy a výstavby SR. Moje predchádzajúce miesto v kancelárii ministra bolo medzičasom zrušené a tak mi môj zamestnávateľ ponúkol náhradné miesto. Mal som šťastie. Dostal som možnosť pracovať na odbore kontroly. Vtipné na veci je to, že moja profesionálna dráha sa v súčasnosti vrátila tam, kde som pred 35 rokmi začínal. Do oblasti kontroly. Pracujem na súčasnej pozícii už takmer šesť rokov a priznám sa, že ma táto práca profesionálne aj ľudsky úplne napĺňa.
